Domov / Poézia

Pripadáš si asi odsúdená
pol väzeň, pol žena
vzhliadni na mňa nešťastnica
prv ako krv zaplaví ti líca

Bola by si iste radšej preč
len hrôzu budí katov meč
o chvíľu drahá hlávka ti poletí
niekam do davu, niekam do detí

Viem, že lepšie asi by bolo odvisnúť
ako keď oceľ tepnou ti musí preniknúť
alebo sa na kolese narovnať

Naučím sa kráčať s podmienkami doby,
ktorej vládnu páni podvodníci, snoby?
Nechcem stretať nosy obrátené hore
všade, kde sa blysnú pozlátené zore.

Budem vládať plávať svetom proti prúdu,
odolávať sile vyznávačov voodoo?
Nechcem cítiť príchuť ostria dlhých nožov,
keď sa budem právom boriť s vôľou Božou.

Zazvonil budík...
ručičky ukazujú dvanásť...v noci
a ja sa prebúdzam prekvapený,
ako rýchlo vie čas dať mat
ľudským snom,

krátim si život slovami,
keď sa mi minú, budem vedieť,
že je koniec starým začiatkom
a vykročím cestou, čo nepozná
umelé minúty, len nekonečné metre,
ktorými si vymeriam zaslúžený pokoj.

O desať minút odbije polnoc,
v nežných dotykoch odetá
a ďalší deň strávený v tvojom náručí
sa opäť stretne s novým, ako večná štafeta...

Opakujem si ťa každú sekundu, to ma naučí
cítiť levanduľovú vôňu pokožky,
aj keď budeš sto kilometrov vzdialená,
vždy ma nasýti hlasná ozvena

tvojej lásky. V sútoku našich tiel

Hladina kofeínu

odráža rozčarovanie.

Čas na prvú rannú.

Hovoríš si „Keby tak..!“

a než sa otočíš,

všetko je preč.

V tichu dopadajú zvyšky

slov, šiat, snov...

Pod náporom blesku

hrady z piesku

vietor odvial kamsi dokelu.

Bez cukru prosím,

mám to rada horké.