Tlmený šuchot
sivých krídel
je mi ticho
rozkolísané záhyby
nehmoty
stúpajú
pod klenbou strechy
cítim.
DEJSTVO PRVÉ
Scéna prvá
Záhrada s verandou
Výstup prvý – Verona a Monika, neskôr Zuza
Verona
Prichádza s klobúkom na hlave, ťahajúc
za sebou ťažký kufor na koliečkach.
Zastane. Obzerá sa, ovieva letenkami.
Pre seba:
Nič sa tu nezmenilo. Vôbec nič.
Monika
Príde na scénu. Keď zbadá Veronu,
Znovu krv
na jahodových poliach
priveľa zlomenín
v daždi
uštipačné kvapky
odnesú niečo z teba
a vrátia sa
kým budeš rátať
prekliate ovce
aby si mohol
aby si mohla
aspoň na chvíľu
nebyť sám.
Mlčanie do ticha
a výbuch hnevu.
Popol vo vetre
ešte neklesol.
Chutíš po mäte
a po nás.
Tvár skrytá v dlaniach.
Už bolo na čase.
Mlčíš mi do úst
ach, tá chvíľa ticha...
Napreduje.
Mlčíš mi do vlasov,
na krk,
všade...
Prečo nekričíš?
Slnko sa stratilo za najvyššími a najvzdialenejšími kopcami a mestečko Centralia v prérijnej oblasti El Paso sa ponorilo do tmy. Robert Henoch sa vrátil späť do svojho domu, stiahol rolety na dverách a oknách nemalej miestnosti a vzal do ruky ovládač.
ako čerešňa
miluješ moju nehu
ja tvoj smiech
voláš ma na skryté miesta
druhý breh
vidieť orly
a semienka v srdci
pohľadu
nádhera volá
v tvojom sne
nemám závadu
rodíš mi do očí
nové obrazy
a ja dúfam
že sa Tebou celkom
nakazím
(môjmu Tvorcovi čo ma neustále úžasne prekvapuje)
do tla
vyhorel si vo mne
len sny
neúprosné
šteklia mi stále ducha
prekladám kódy
reči srdca
chladnem za horúca
už roky
počúvam vietor
rozsievam jadrá
a pôda sa pýta oblohy
či zaprší
a či som len stielka pre nohy
unavené
a oči plačúce
ohne planúce
posielam vo fľašiach po mori
snáď sa raz niekto ponorí
Objímala stromy. Vraj to pomáha, keď ľudia odídu. Keď nie sú. A ak sú, sú nepotrební. Ako piesok, ktorý nepotrebuješ. Nenasypeš ho do kávy, neochutíš ním polievku. Je ho veľa. Je ho nanič.
Iba slová
tečú na papier.
V tichu
praskajú aneuryzmy
hlavných vetiev
chcem byť strom
čo pozná
svoje miesto.
=========== Webhosting domény zaisťuje SlovakNET. ===========
