V srdci mi zomiera strom.
Slzy bez soli?
Sú tvoje oči bez mora.

Báseň vyteká z miazgy
a voda večne smädná je
ako strom, ktorý si
ponoril korunu do vľn .

Pochovám nebo nad sebou.
V oku sa mihne deň.
Už viem. Prečo more slané je.

Strop vzpružený ako mačka na verande
a steny také úzke,
že ťa intuitívne chránim.

Hľadáme ruky vyrastajúce z kútov,
obrazy, ktoré nenakreslia
a dná žiaroviek.

Náš pohyb je konštantný stenám,
čo kráčajú do stredu miestnosti.

Topený v náklonnosti tvojich vlasov
odriekam modlitbu o zapieraní.

Dopijeme čaj.

Možno
nabudúce.

Niekto ti dýcha na temeno

rozpustené teplo v lícach
už necítia

počuješ prúdenie
vlastnej krvi
ako náhodný svedok

v prvej lavici hľadáš

výhľad.

uvidela som dnes cestou domov
motýľa uviaznutého v snehu
už sa stal miniatúrou ľadovou
mráz z neho vysal všetku nehu

ako ten motýľ bez života
prečo sa ja dnes cítim?
pralesy púšte moria...diaľavy
na cestu mi ťa zlákali

len suché ruže rotvešané po strope
robia mi spoločnosť v mojej samote
tie ruže si mi podaroval k sviatku

maličká krehká dušička
v nezbedných detských ručičkách

vravíš že smútiť netreba
a tak ja smútim za teba

smútim a bojím sa ľudských chýb
nechcem raz skončiť ako ty

kalištek lásky rozliaty
a zašliapaný do zeme
všetky raz také budeme?