Literárny klub Generácia

Bál sa
aby nedobehla skôr
k zákernej kľučke
 
niekedy je to o sebectve
a strachu
 
chcela ešte chvíľu
nepredbehnúť
vzájomné klamstvo
 
počkať
a vravieť si
že konečne dospeli.

Zalejem ťa šálkou
roztopašnej vody
a keď zacítim
tvoje šteklenie
 
tesne pod hladinou chápania
vykrútim krk zmyslom
 
šepkaj ma
v zlomkových obrazoch
 
a potom odíď.

Iba jedna z nekonečna

dvíhať sa
z pokrčeného papiera
 
visieť ako netopier
ktorý iba cíti
 
nehovor mi
že nie si
 
vidím.

Ešte sa mi sypú
do očí hviezdy
pri zvuku tvojho hlasu.

Aj mesiac svieti
nad hotelom
na okrasu.

V mrazivej noci
kúsok nehy,
zvolanie do koruny stromov,
že ideš domov...

Keby bol kohút
ohlásil by ráno,
rozlúčka

 V ani nie tak ďalekej krajine a ani nie tak ďaleko od teba, čitateľ, žije človek. Bol, a je dosť pravdepodobné, že ešte stále je, to človek ako každý iný. Konkrétne ako ty. Samozrejme, ak si žena tak ten rozdiel bude väčší.

oblíž svoju tvár od blata 

smradľavá fľaša
dychčí
chce ho
civí naňho
slintá
olizuje jeho myšlienky.
a ženská, čo s ním spáva,
nenávidí jej obliny.

Pletieme sa
v susedovej záhrade
trháme svetre
jablká
 
chutia nám polámané konáre
 
vraj sme dospelí
vzájomne sa kradnúť
a nohy nechávať vo vzduchu
 
mám rada stromy
 

  Zvukový signál ohlásil pripravenosť k odchodu. Dvere sa s tlmeným nárazom zavreli a motor roztlačil mohutný autobus k nasledujúcej zastávke.