Literárny klub Generácia

  Zvukový signál ohlásil pripravenosť k odchodu. Dvere sa s tlmeným nárazom zavreli a motor roztlačil mohutný autobus k nasledujúcej zastávke.
  Dušan sedel na svojom obvyklom mieste – na strane vodiča, v druhom rade sedadiel. Potichu sledoval cestu, ktorú míňali, a hoci ju vďaka pravidelnému používaniu tohto spoja poznal naspamäť, každykrát sa pristihol, že ho niečo udivilo.
Aj v túto skorú letnú noc vedel, že cesta bude rovnaká ako vždy. Preto si ju chcel vychutnať drobnými detailmi. Niekde sa zmenil billboard, inde výklady v obchode...
Dušan cestoval sám. V autobuse s ním bolo len zopár cestujúcich. Tí sa striedali s narastajúcim počtom obslúžených zastávok. Tá Dušanova sa pomaly blížila.
No už dávno pred ňou vedel, že nevystúpi. Tak ako mnohokrát predtým, aj v tento večer autobus zastal na jeho zastávke, no Dušan ostal sedieť. Srdce mu pritom bilo od nervozity. Upokojil sa, až keď sa dal autobus opäť do pohybu.
Vzápätí sa však strhol v myšlienkach, prečo nevystúpil. Bola to predsa jeho zastávka, tak prečo pokračuje v ceste? Možno by mal čím skôr vystúpiť a vrátiť sa – aj to mu napadlo, no nevedel sa rozhodnúť.
Na nasledujúcej zastávke čakala známa tvár. Jekaterina, ktorú všetci volali Kaťa bola stará Ruska, ktorá sa živila svojím telom. Autobusom cestovala na kraj mesta, kde postávala na parkovisku priľahlého motorestu. Dušan sa s ňou zoznámil práve na trase tejto autobusovej linky. Ako jediní pravidelne cestovali až na konečnú.  
Jekaterina nastúpila prednými dverami, a tak si Dušana ľahko všimla. Naviac, sama čakajúca na autobus, uvažovala, či ho opäť stretne. No aj napriek tomu, len čo Dušana zbadala, smutne si povzdychla. Prisadla si k nemu a ako prvé ho počastovala jednoduchou otázkou: „Zasa?“
Dušan neodpovedal. Kaťa sa mu znova prihovorila: „Bude ťa hľadať.“
„Už spí,“ odpovedal Dušan.
„Zobudí sa, a keď zistí, že nie si vedľa nej, bude sa strachovať,“ povedala Kaťa s prízvukom rodnej reči. V dlhších vetách ho zakryť nevedela.
„Poviem jej, že ma zdržali v práci,“ šepol Dušan. Zhlboka sa nadýchol. Okolo Kati sa miesili rôzne pachy a vône – aróma peperminových cigariet, zvlhnutých stien starého domu, ktorý Kaťa obývala, tužidlo na vlasy... Chvíľami to bolo razivé a silné, inokedy príjemné a upokojujúce. Dušanovi sa zívlo, únava ho zmáhala.
„Takže pôjdeme zasa spolu na našu konečnú...“ pokračovala Kaťa.
„Je to tvoja konečná,“ odvetil jej Dušan. Kaťa sa zamyslela a nakoniec prikývla.
„Každý máme nejakú. Keby jej nebolo, nevedeli by sme, kde skončíme. Nie je nič horšie ako umrieť na ceste.“
„Ty umrieš skoro. Táto konečná ťa raz zabije,“ povedal Dušan. Myslel pritom na všetky tie cesty, keď Kaťa nastúpila do autobusu dobitá od neprispôsobivých zákazníkov z predošlej noci. Kaťa sa tomu postavila ľahostajne. Keby nemala svoju hrdosť, nedokázala by fungovať ďalej.
„Zabije – nezabije,“ povedala žoviálne, „hlavné je, ako sa človek dokáže zmieriť so svojím osudom.“
„S osudom?“ rozhorúčil sa Dušan. „Čo, keď žiaden neexistuje? Čo keď tvoj život závisí od pár blbých náhod, ktoré ťa stretnú, keď si mladý a sprostý. Od situácií, ktorým sa nevieš postaviť alebo ich nevieš využiť vo svoj prospech....alebo sa im vôbec vyhnúť.“
„Nikdy nie je neskoro začať odznovu,“ nenechala sa odradiť Kaťa. „A pre takého mladého muža ako si ty...Koľko máš vlastne rokov? Dvadsaťpäť?“
„Dvadsaťdva...“
„Nóo, tak vidíš. Treba len veriť, že sa dostaneš tam, kde naozaj chceš ísť. Tak ako nás tento autobus dostane na zastávku, ktorú potrebujeme. No mal by si už vystúpiť a vrátiť sa. Nech ťa nečaká...“
„Ešte chcem ostať. Nechcem sa nikam ponáhľať,“ odsekol Dušan. Hľadel pred seba do žiary neónov na strope autobusu, chvíľu ich zatváral a otváral, pretože ho od únavy rezali.
„Prečo ty nezmeníš svoj život?“ spýtal sa po chvili Kati. Tá sa rozosmiala.
„Prečo by stará babuša ako ja menila svoj život? Sám si predsa povedal, že je toto moja konečná. Pre mňa už nemá zmysel meniť, ale ty si mladý a všetko, čo si doteraz zažil je nič oproti tomu, čo ešte zažiješ...Ver mi, nie je dôvod, aby si cestoval v tomto autobuse až na konečnú. Vráť sa domov a nabudúce vystúp, kde potrebuješ. Odtiaľ ti pôjde ešte niekoľko spojov, kým nakoniec nasadneš na taký autobus, čo ťa odvlečie na konečnú.“
Dušan pozeral na Kaťu, počúval jej slová, a chvíľu myslel, že sa mu chce plakať. Aspoň vo vnútri seba cítil akési pálčivé nutkanie dostať zo seba všetko von, ale niekde sa to v ňom zaseklo, skôr než si to našlo cestu von.
Autobus zatiaľ dorazil na konečnú zastávku. Dvere sa otvorili a on aj Kaťa museli vystúpiť. Kaťa vyrazila smerom naľavo od autobusu, Dušan ostal stáť.
„Neostávaj tu. Vráť sa na svoju zastávku,“ zakričala naňho Kaťa. „Ešte máš čas na konečnú.“
Odišla a Dušan sa vydal na cestu tiež. Vedel, že z konečnej mu už nepôjde žiaden spoj naspäť, no s tým bol zmierený. Nočná prechádzka teplou letnou nocou mu urobí dobre, pomyslel si. Vydal sa teda smerom domov, k zastávke, na ktorej mal vystúpiť.
 Kľúče zaštrngali pri odomykaní dverí. Dušan nechcel zažínať svetlo, aby v neskorú hodinu nikoho nezobudil. Po byte šiel po tichu, opatrne. V spálni sa postavil na prahu dverí. V páse mesačného svetla videl, ako na posteli spí jeho žena. Pozoroval ju, až do chvíle, kým nezačul hrknutie z vedľajšej izby. Vydal sa tam, otvoril dvere a uprostred izby, v malej postieľke videl svojho dvojročného syna, ako potichu sedí, hrajúc sa s hrkálkou.
„A ty prečo nespíš?“ spýtal sa ho Dušan, prikloniac sa k nemu. Chytil ho do rúk a zdvihol z postele. Sadol si na stoličku vedľa postele a syna si položil na kolená. Syn mlčal, len sem-tam vydal nejakú hlásku. Dušan počúval. Teraz, v tejto chvíli sa bariéra v ňom rozlomila a na líca mu kvaplo niekoľko sĺz.
Aj napriek tomu, čo vravela Kaťa, a v čo sa Dušan snažil uveriť, toto bola jeho konečná.